Posúdenie uznateľnosti cestovných výdavkov hokejového hráča z miesta trvalého bydliska na klubový štadión ako oprávnených daňových výdavkov, v súvislosti s otázkou, či ide o pracovnú cestu v rámci pracovného pomeru, alebo iba o cestu do zamestnania, resp. o cestu na stále pracovisko samostatne zárobkovo činnej osoby. 

Príspevok venuje pozornosť možnostiam zmluvného obmedzenia alebo vylúčenia zodpovednosti za škodu spôsobenú športovým úrazom, a tiež sa venuje príbuzným otázkam informovaného súhlasu. Dospieva k poznatku, že zodpovednosť za škodu na zdraví zásadne nemožno preventívne pred vznikom škody vylúčiť. Rovnako nie je z pochopiteľných príčin možné zmluvne vylúčiť trestnoprávnu zodpovednosť. Aj trestné právo však rešpektuje, že niektoré fyzické kontakty, ktoré by mohli napĺňať znaky skutkových podstát trestných činov, napĺňajú spoločenský záujem na športovaní, ktorý je vyjadrený aj v čl. 165 ZFEÚ. Športové pravidlá, hoci samotné sú zmluvného základu, tak upravujú limity trestnoprávnej zodpovednosti tým, že pomáhajú vymedziť hranice „výkonu práv a povinností“ ako okolnosti vylučujúcej protiprávnosť konania. Rovnaký princíp pritom platí aj v súkromnoprávnych zodpovednostných vzťahoch – fyzický kontakt v športe (pri dodržaní rešpektovaných a právom nereprobovaných športových pravidiel) nenapĺňa znak porušenia právnej povinnosti ako základnú podmienku vzniku súkromnoprávnej zodpovednosti za škodu (na zdraví). Zásadne však platí, že ani v civilnom ani v trestnom práve nie je možné paušálne vylúčenie právnej zodpovednosti iba s poukazom na výkon športovej činnosti ako akejsi „športovej imunity“ – súdnemu preskúmaniu totiž podliehajú aj samotné športové pravidlá (totiž či nie sú protiprávne).

Príspevok poukazuje na základné problémy právomoci a príslušnosti pri rozhodovaní športových sporov. Dochádza tu ku kompetenčnému konfliktu medzi všeobecným súdom, rozhodcovským súdom na národnej úrovni (najmä Rozhodcovský súd SFZ), rozhodcovským súdom na medzinárodnej úrovni (CAS), prípadnou športovou rozhodcovskou komisiou bez povahy rozhodcovského súdu na národnej úrovni (najmä v rámci športového zväzu) a športovou rozhodcovskou komisiou medzinárodnej športovej federácie (napr. Rozhodcovská komora FIFA).

Prinášame Vám návrhy, podnety a závery, zhrnuté v rámci VI. ročníka konferencie ŠPORT a PRÁVO 2017, ktorá sa konala v konferenčných priestoroch hotela Aquacity v Poprade v dňoch 12. - 13. októbra 2017.

V utorok 3. decembra 2019 by sa malo v Národnej rade SR hlasovať v druhom a treťom čítaní o návrhu novely zákona o športe (parlamentná tlač 1716), ktorú predložili do Národnej rady poslanci za stranu SNS bývalí futbaloví hráči Dušan Tittel a Tibor Jančula, ktorí paradoxne v zahraničí hrávali futbal so statusom zamestnanca.

Návrh však nerieši skutočnú príčinu problému slovenských ligových klubov kolektívnych športov - nedostatok prostriedkov v kluboch najmä zo súkromných zdrojov (chýbajú motivačné opatrenia sľubované v programovom vyhlásení vlády na roky 2016 až 2020), ale rieši iba jeden z viacerých dôsledkov tohto problému.

Takýto návrh vonkoncom však nezabezpečí deklarovanú konkurencieschopnosť slovenských klubov v športovej Európe.

Križovatka športu a európskeho práva je momentálne jedným z najdôležitejších aspektov súčasného športového práva. Od čias kľúčového rozhodnutia súdneho dvora v prípade „Bosman“, sa stalo európske právo priamo uplatniteľné vo vzťahoch, v ktorých sa stretáva šport s právom. Priamo usmerňuje jednotlivcov a inštitúcie ako správne chápať a aplikovať európske právo v športe.

Odborná konferencia „Šport a právo – Fair play nielen na ihrisku“, ktorá sa konala v dňoch 3.- 4. októbra v Poprade bola konferenciou zameranou na otázky športového práva s vlastnosťou ojedinelá, no v žiadnom prípade nie náhodná – bola pokračovaním zreteľnej vízie. Bola pokračovaním vízie členov Učenej právnickej spoločnosti, ktorí ju v spolupráci so Slovenským futbalovým zväzom a ďalšími partnermi zorganizovali už po druhýkrát. Konferencia Šport a právo má ambíciu stať sa tradíciou, hoc mnohí z účastníkov jej druhého ročníka zhodnotili jej status tradičná už počas jej konania.

Nedávno došlo v Spojených štátoch amerických k vyvrcholeniu niekoľko mesačného sporu, dôsledkom ktorého bolo zrušenie ochrannej známky REDSKINS, a to z dôvodu, že predmetná ochranná známka znevažuje pôvodných obyvateľov Ameriky. Práve týmto sa zaoberá prvá časť tohto príspevku, ktorá poukazuje aj na obdobné rozhodnutia. Druhá časť článku poukazuje na právne predpisy SR použiteľné v danej situácii, ako aj na judikatúru Súdneho dvora EÚ v obdobných veciach.